Blog - Ľubica Janíková

  • All My Secrets Away | 12. 4. 2014

    Ešteže sa ochladilo. Stále nemám letné gumy. Záplava povinností. Záplava nesplatených účtov. Nevydalo. Ale už som objednaná. Do Veľkej noci to bude. Ozaj, Veľká noc. Počasie vyzerá tak, že by aj prialo tým zimným gumám. A aj preto neviem, čo s načatými sviatkami. Vyzdobím príbytok, z ktorého aj tak zdrhnem. Teda, chcela by som. Ale neviem kam. V týchto dňoch akosi nenachádzam odpoveď, že "kam..." ;)

    A ak nikam, aspoň ma hreje pocit, že budem isto spokojne kukať cez umyté okná. To Ľubka už stihla! Dobre, dobre, jasné, že už sú opršané. Ale to nič. Ten dobrý pocit to aj tak nenahradí. A nevezme mi to príležitosť pochváliť sa. Lebo keď sa sama nepochválim... Viete, ako to je. Nikto ma nepochváli. Ja som taká sama samička. Už si zvykám.

    V prestávke medzi umývaním som sa rozhodla, že konečne vyriešim tie dotrhané nefunkčné žalúzie, ktoré sa mi tu nakopili v počte tri. Tak som oslovila náhodne vygúgleného uja opravára. Aj prišiel. Smrdel. Ale nebudem povrchná. Bála som sa, že bude niečo chcieť. Napríklad peniaze. Vopred nikomu nič nedávam a pravdupovediac, keby mi Katka nehodila do ruky 6 mincí tuším za kávu, tak v peňaženke ozaj nič nemám. Ujo napokon nepýtal nič. Lebo ani nebolo za čo. Verdikt aj tak znel: "To vám, panička, nikto neopraví, to si radšej kúpte nové." Vypočítal približnú sumu a nechal ma tak. Premýšľať. A tak dumám. O žalúziách, živote, žúrovaní... O všetkom, čo je na "ž."

    A počúvam pri tom tento song. Sa mi tak zjavil pri šoférovaní. Mala som ho na vyradenom skákajúcom CD. Zasunula som. Aj napriek skákaniu. Nič moc, lebo čo nefunguje, skrátka nefunguje... A tak radšej počúvam na PC. Tu to máte:

    I need another story... ;) Hovorí za všetko.. Fajn song. Dajte si.

    Stále vaša Ľubka

  • Keď príslovia dávajú zmysel | 6. 4. 2014

    Poznáte ten pocit, že len zmiznúť a zmiznúť? A nedá a nedá sa? A strašne veľa ľudí, či okolností sa snaží dostať vás! Ale nedáme sa, všakže? Táto doba je úplne divná... Ťažká. Nevadí. Riadim sa podľa príslovia, že nech je momentálne situácia akákoľvek, zmení sa... A je to pravda. Nič nemôže trvať večne. Keď to platí o dobrých veciach, viete, ako Nelly Furtado hovorí "All good things come to an end," rovnaký meter musí byť aj na okolnosti negatívne. Vždy je nejaké svetielko na konci tunela. Lebo keď už vieme plávať, musíme skočiť do vody. Prepáčte, dnes mám Deň prísloví a porekadiel. Som celá metaforická. Lebo nič nie je iba čierne a biele a nie je dôležité vstať, ale zobudiť sa.

    A koniec-koncov niekedy sa zadarí aj ten únik z reality. Ona, hnusoba, si na nás síce vždy počká, ale aj krátka psychohygiena poteší. Napríklad pri dobrej muzike so zatvorenými očami alebo pri obyčajnom slnení na lavičke. Alebo na prechádzke lesom. Kým nie sú komáre. Jar je tu, bude priať príjemným chvíľam. Dúfam. A ak nie, ak život znova prinesie citróny, otvorím tequilu. ;)

    Posielam song, ktorý teraz hovorí za všetko. Ideme "out of the darkness and into the sun!" Veď je tu konečne tá jar, predsa!!

    A na záver ešte jedno príslovie, vystihujúce všetko, o čom dnes píšem... Život je ako malé decko. Nikdy nevieš, kedy sa poserie. :)

    Tak s radosťou do ďalšieho dňa!

    Vaša porekadlová Ľubka

  • Straašne dlhý pôst | 23. 3. 2014

    Som si zas uplietla bič na seba! Zaťala som sa, že dám celý tento 40-dňový pôst bez čokolády. Už mám skoro 20 za sebou a zistila som, že do Veľkej noci je to ešte pekne ďaleko! Poviem vám tajomstvo. To v skutočnosti vôbec nie je 40 dní. To je celé len tak akože naoko zaokrúhlené. Oveľa bližšie to má k päťdesiatke! Ach jaj, pre zachovanie nevedomosti som to ani nemala začať rátať...

    Ja inak celkovo nerada rátam. Keby som napr. začala zrátavať financie a robila si tabuľku s príjmami a výdavkami, zhrozená zistím, že to proste nevychádza! Že nemám opäť šancu tento mesiac prežiť... Preto to nerobím. Nerátam. Ani neotváram sms od banky. Iba viem, že to musím dať. A ono to síce naozaj nevychádza, ale ja to proste nejako uhrám... Zatiaľ... ;)

    Ale späť k zakázanému ovociu. Pardon, čokoláde. Spravila som teda to, čo ma značne znepokojilo. Že ešte nie som ani na pol ceste. A už mám asi aj abstinenčné príznaky. Aspoň tak si vysvetľujem nekontrolovanú chuť na sladkosti a svrbenie celého tela. Ej, a aká bývam nervózna! Dobre, to by som bola aj tak... S tým rozdielom, že by som popri tom v dobrej viere tlačila do seba čokoládu a na druhý deň nedokázala pozakrývať vyrážky na tvári... Troška odriekania mi neuškodí. Ehm, síce ani nepomôže... Ale tak, robím to pre seba! Som silná osobnosť a nie nejaký závislák! A ak to náhodou po Veľkej noci zle dopadne, nakoľko zásob mám dosť, na budúci rok sa zrieknem niečoho iného. Hneď mi napadá brokolica! Sója! Kel! To sa bude postiť, jedna radosť! Zrejme sa mi to nebude až tak rátať..., ale ako som už spomínala, ja nič nerátam!

    cokoladky

    Toto je len jeden z balíčkov, ktoré mám po skrinkách, v chladničke a v zásuvkách poodkladané. Bolo MDŽ, boli meniny a iné príležitosti, ako Ľubke z lásky podarovať čokoládu. Keď nastane ich čas, konec, tma! Rozmýšľam nad tým Raffaellom... To by som snáď... ;)

    Vaša pôstna maškrtnica Ľubka

  • Umyla som | 16. 3. 2014

    Jááj, nieže by to bolo podstatné, ale skutočne je to tak, že keď umyjete auto, začne pršať. Dobre, veď sledujem predpovede... Áno, malo sa počasie pohoršiť.. Ale až tak dramaticky som to nevidela. A to moje autíčko, pol roka neumývané, už potrebovalo adekvátnu starostlivosť. Boli na ňom nezmazateľné obrázky namaľované prstom môjho bambula do centimetrovej vrstvy špiny a pre umazané bočné okná som v ofrckaných zrkadlách už nič nevidela... Interiér s jesenným blatom bol samozrejmosťou. Omrvinky, fľak po rozliatom bublifuku, dokopané sedačky, nedojedené lepkavé cukríky, hrušky v rozklade... No, všetko tam bolo! Nemám to rada. Ale zimná sezóna to musela vydržať... V piatok to však už vyzeralo na jar. A slnko, ktoré ožarovalo tie zaschnuté frcky na oknách, vzniknuté mazaním holými prstami za účelom kreslenia, jasne dávalo na známosť, že auto už potrebuje očistu. Tak som ho dala... Veď... Vždy raz zaprší. Týmto sa nemôžem nechať až tak ovplyvniť...

    Tešila som sa z neho. Voňalo. Lesklo sa. Zvnútra aj zvonka. Premýšľala som nad nejakým tým stromčekom, že nech si tú vôňu udržím. Mala som veľké plány, zvažovala som, že sa do auta začnem prezúvať! Nech si to tam nezasviním! Tešila som sa skrátka, ako hrdo sa budem voziť na peknom, babskom, upratanom aute. Nuž, nevydalo.

    Najprv ma rozdráždil vetrisko. Ten mu ublížil celkom významne... Nasadám doň, keď v tom sa znenazdajky zodvihne taký hnusný vír a nafúka mi dovnútra všetok bordel z parkoviska! Moja vyleštená palubná doska bola behom pikosekundy zasypaná nejakými semenami! Zo stromov, pre upresnenie. Tak rýchlo som zabuchla dvere, až mi v nich zostali zachytené vlasy! Uf, viete si ma predstaviť... Slovník štvrtej cenovej... Ale bonus prišiel až v podobe víchrice (alebo čo nás to postihlo), ktorú sprevádzal dážď a poletujúce smeti z celého mesta....
    Tak díky. Nevadí. Pôjdem a kúpim si ten stromček. Ak náhoduo zatvorím oči (pri jazde), tak si budem predstavovať, že je tam čisto. :) A veď... Aj je! Budem to udržiavať. Nachystám papuče na prezúvanie. Ja som už raz taká.

    Pri tejto príležitosti mi napadlo ako prvé... Čo iné, ako Behind The Wheel... Našla som aj z Zürichu, ja som tam dole, čo tak najviac skáče! Tak nech sa páči! ;)

    Vaša vodička Ľubka

  • Chorobné nápady | 9. 3. 2014

    Tak ma zase skolil nejaký ten škôlkarsky vírus. No na umretie! Úplne ma dal dole! Dieťa celkom v pohode, no matka... Down! Nos vyštípaný, spotreba vreckoviek za víkend skoro rovnaká ako za bežný rok a o litroch čaju pretečených dole krkom ani nehovorím... Neznášam to. Keď nespíte, lebo nos odmieta prepúšťať vzduch a vysušené hrdlo do vás reže, bodá, až sa vám o tom sníva... Takže, prosím, ospravedlňte zachrípnuté víkendové vysielko, ktoré rozhodne nebudem považovať za reprezentatívne. A veď, možno som to ani nebola ja! Hlas sa isto na ten môj nepodobal... ;) V takýchto stavoch však dostávam šialené nápady. Ako napríklad samofarbenie vlasov! Prvé! Nemám s tým žiadne skúsenosti, ale sucho pred výplatou a fakt, že ma čaká fotenie, boli silnejšie než ja... Tak som to dala. Nechcite vedieť ani vidieť, ako to tu vyzeralo. Červenohnedé fľaky boli všade! Na oblečení, po celej mojej čistej kúpeľni, na vypínačoch, kachličkách... Neviem, ako je to možné, ale všade sa to obtrelo! Osobne som od toho mala zacápané celé predlaktia (od miesta, kde končili rukavice, až po ramená), krk, uši, čelo a čiarky mám aj na líci. Pat a Mat maľujú, prisahám! No, toto asi tak skoro nezopakujem... Ale čo! Skúsenosť mám, vychytala som slabé miesta a keď okolnosti inak nedovolia... Možno to na ďalšíkrát bude o dva fliačky menej... ;) Ahá, ozaj a výsledok... Chytilo to, je to v pohode. Dnes som to musela už aj zvečňovať cestou do rádia...

    vlasynove

    Pôvodný zámer síce nebol fotiť vlasy, skôr slniečko v tvári, ale... Sú tam? Sú. Tak je to použiteľné! :)

    Vaša schopná kaderníčka Ľubka

  • Divné? Alebo to tak má byť? | 2. 3. 2014

    Nedejú sa náhodou v poslednom čase nejaké divné veci? Či to zas len ja mám takú karmu? Prejavovať by sa to malo napríklad padajúcimi telefónmi do záchoda. Nič? Som v tom sama? Doteraz som to u iných považovala za slabú výhovorku na to, že prečo nezavolal... Teraz tomu už však verím. A na udivené výrazy vyjadrujúce otázku: "Ako, preboha?!" iba podráždene odpovedám: "Normálne!" Paničke sa v úzkych rifliach zmestí telefón akurát do zadného vrecka... Tak si ajfónik čľupol a vykúpal sa. No. Hotovo! Však on uschne. Čistá voda zo záchoda mu nemôže uškodiť!


    Potom ma čakali aj srandovnejšie zážitky. Ako keď som taxikárovi hneď po nástupe do auta oznámila, že ma na túto jazdu pozýva a on ma na ňu napokon skutočne pozval! Tiež neuveriteľné! Najprv ma privítal pri otvorenom okienku so zapálenou cigaretou a otázkou, či mi to neprekáža... "Božechráň, pokojne dofajčite, to ešte neviete, čo mám ja na Vás nachystané..." Vysvetlila som mu, že ideme len kúsok a fakt nemám pri sebe bohvieakú hotovosť... Tak, ak to prejazdíme, buď pri krajíčku vyskočím alebo je to dnes večer naňho... Zlatý chalan to bol, porozprávala som mu všetko možné... Veľmi ho zaujal príbeh o výlete do Zürichu, najmä to, že som tam išla na Dejva, keď Dejv bol pritom pred týždňom aj priamo tu, na zimáku, okolo ktorého sme práve prechádzali... Nuž, tomu sa, môj drahý, hovorí "devotee." A to som ja!


    Inak, ozaj. Zurich. Pravdou je, že by som tam nebola, nebyť toho, že Andy ma má rada... A chcela mi tento môj podivný život aspoň takto spríjemniť... Bolo to úžasných pár dní, v rámci ktorých som zažila všetko. Prechádzku v najväčšom daždi. A keď hovorím v najväčšom, tak aj myslím v najväčšom. Februárová švajčiarska búrka. Hromy, blesky. Premočené gate. Ale v pohode. Však som na výlete.... Obehala som aj pre mňa neznáme zürišské kaviarne, krčmy s talianskym vínom a talianskym barmanom... Dobre, vraj nebol Talian, iba ja som ho tak zaradila. A poznal aj Bratislavu. Z počutia. ;) Ja som zase spoznala žlté priechody pre chodcov a semafory nad nimi, ktoré mali aj oranžového panáčika. A chodníky bez jediného špaku, papieriku alebo obalu od čohokoľvek. A premakanú MHD. Všade píšu, o koľko minút vám ide ďalší spoj, či naň treba prechádzať cez cestu alebo len stáť na mieste. Ja som väčšinou iba stála ako stĺp s naširoko otvorenými očami, aby som sa nebodaj nestratila.


    No, skrátka... Ako tak nad tým premýšľam, od začiatku roka sa dejú tieto podivuhodné veci... Vrátane tohto nečakaného pozvania do Švajčiarska... Vykladám si to však ako dobré znamenie. Ba priam šťastie. Nejako významne som ho ešte nepocítila, ale tak... šťastie je absolútne subjektívny pocit. Takže, keď sa to tak vezme... Dôvodov na šťastie ja mám.. ajajaaaj...

    zurich

    Vaša asi aj šťastná Ľubka

  • Letiskové zážitky | 23. 2. 2014

    Dostala som pekný darček. Výlet do Zurichu, ktorý sa pred pár dňami premenil na skutočnosť. Ako bonus koncert Depeche Mode! Čo bola absolútna čerešnička na torte! Najváác zážitok! Ale to si zaslúži samostatný blog... Začnem snáď cestou. Ľubka po čase znova vyrazila do veľkého sveta. Trocha oplašená, lebo všetky starosti boli len na mne. Autobusom som na letisko necestovala ešte nikdy v živote, no dala som to. Prvýkrát web check-in, prvýkrát baggage drop off, prvýkrát bez toho, aby niekto pýtal môj pas a palubná vstupenka bola len vo forme QR code vysvietená na mojom mobile. Našťastie na nabitom mobile. ;) Všetko som zvládla. 21. storočie je super! Pri security prehliadke som pípala. Prehmatávala ma ženská. No.. Rovno ma povyzúvala. Čižmy boli podozrivé. Ešteže som mala čisté nederavé ponožky. Žartujem. Vždy mám čisté a zásadne nederavé ponožky! Pripravená sa kdekoľvek vyzuť. Keď teta usúdila, že toto usmievavé dievča nemôže byť terorista, pustila ma ďalej. Let bol super. Dostali sme čokinu! Aj kávu a koláčik, pochopiteľne. Nebol to žiaden lietajúci autobus! ;) Zurišské letisko veľkééé ako krava! Krava je, myslím, celkom symbolické prirovnanie ku Švajčiarsku. Skrátka, letisko mega rébus. Skoro som sa rozplakala, keď pásy s batožinou nikde navôkol. Ľubka prišla až ku preskleneným dverám s nápisom "No way back" alebo tak nejako a taška s tým mojim slovenským vínom v nedohľadne. Napokon boli pásy s krútiacou sa batožinou až za záhadnymi dverami, cez ktoré sa späť už nikdy nevrátite... S hrčou v hrdle som to riskla. Nabudúce budem vedieť. Starbucks som našla. To bolo hlavné. Takže cesta nakoniec dobre dopadla! Opäť som si v duty free zone nič nekúpila. Aj tak sa mi to nezdá lacné. Alebo žeby pri ceste naspäť? Uvidíme... ;)

    O meste a výlete, samozrejme, ešte popíšem...

    let

    Pokojne môžem robiť už aj letušku. V letiskách sa bez debaty vyznám!

    Vaša cestovateľka Ľubka

  • WAAAU, bola som!! | 9. 2. 2014

    Mega udalosť roka za mnou. Asi už nič lepšie do Vianoc nepríde... Alebo? No, dobre, nechajme sa prekvapkať, čo ešte prinesú prebdené horúce letné noci, ale teda... Latka je vysoko! Tú zo 6. februára len tak hockto, hocčo neprekoná... Ale ak bude mať niekto záujem v mojom živote Davea tromfnúť, hláste sa!

    Späť k veci. Absolútne zaslúžený zážitok, ktorý ma stál mnoho energie... Dobre, aj peňazí. Ale stálo to za to! Tisíckrát vrátené behom dvoch hodín! Keby som nebola a potom čítala, počúvala, pozerala záznamy, asi by ma rozdrapilol! Upresním snáď, že ešte v deň koncertu som nemala lístok. Celé doobedie spuchnutá, nálada na bode mrazu a otázky mojich kolegov typu: „No čo, depešáčka, už sa tešíš?“ ma doslova provokovali, lebo rezali do živého. Našťastie sa našiel Sindy, obetavý kamoš, ktorý chápal, čo pre mňa ten koncert znamená a neúnavne sa celý deň snažil zohnať mi lístok medzi známymi. Ja, absolútne zatrpknutá, som si však neveriacky riešila deň akoby nič.

    O piatej som išla cvičiť a po tréningu mi telefonátom chalan oznámil, že už ide po lístok a že sa teda pred 19:30 stretávame pred štadiónom! So spotenými pazuchami som nenápadnou 100kou letela domov, aby som hodinu pred začiatkom koncertu ešte len parkovala pred domom. V hlave sa rodil časový plán. Čo a ako chcem vlastne stihnúť. Sprcha, to je jasné. Musím aj hlavu umyť, veď nepôjdem na hanbu. To ma značne zdrží, z niečoho musím ubrať. Neodmaľujem sa, iba to spláchnem. Že mi zostanú čierne rozmazané kruhy pod očami sa na koncert Depeche Mode predsa hodí! Ušetrím teda čas aj na mejkape. Nohy si tiež holiť nebudem, to dvojdňové strnisko si Dave predsa nemôže všimnúť! Ok, vybavené. Voľačo na seba nahádž, rýchlo vysuš tú huňatú hlavu, nech sa ti blany nezapália, keď budeš pešo bežať po vonku, navoňaj sa a utekaj! Takéto nejaké slová som musela poslúchnuť a predstavte si, že som to tam tým behom, bežkom, behotom aj včas doplachtila. Sindy za pochodu strčil lístok do rúk a Janíková sa v dobrom čase uvelebila na svojom mieste.

    Prvé koncertové sedenie. Prvýkrát iný pohľad. Lepší. Nemusela som nikoho obťažovať s vyložením na plecia. A tá atmosféra... Fúú!! Neporovnateľne lepšia, úžasnejšia, než na otvorenom štadióne. Husacia koža vyrašila o centimeter vyššie, než v máji. Zvuk lepší, vzduch horší. Ale to mi bolo jedno. Pri 10 500 fanúšikoch, jačiaciach tak, ako ja, sa dalo čakať, že spotreba kyslíka bude presahovať možnosti klimatizácie...

    Skrátka, celkový dojem – ne-pre-ko-na-teľ-ný! Najlepšie, čo sa mi v tieto dni mohlo stať! Som rada, že som sa na to nevyflákla, že sa našiel človek, ktorý ma k tomu dokopal, pretože o toto prísť.... Nadávam do konca života. Takto mám o dôvod na nadávanie menej... :)

    zdm

    Vaša vykričaná vytešená Ľubka

     

  • Vyšetrená! | 2. 2. 2014

    Tak som sa vám tento týždeň dostala k lekárke. Že nech ma preverí, lebo už ani mne samej sa nejako nepozdávam. Očakávala som nejaké tie ranné odbery a ide sa ďalej do roboty... No určite! Zabralo mi to pol dňa! Najlepšie na tom bolo moje „vhodne“ zvolené oblečenie. Už len keď som si mala rukávy vytiahnuť na odber krvi... Ledva, ledva... a potom som naštvaná, že mám tie patenty rozgajdané! A tlak mi musela ozaj merať na druhej ruke a nie na tej po vpichu?! No, aspoň budú rozťahané rovnako... Že ma však pošle aj na EKG, mi absolútne narušilo časový harmonogram. Chápem však, prečo asi... Kukne a vidí – srdce v neporádku, preveríme! Tam šiel svetrík celkom dole, to bolo ok, až na to, že pán zdravotník zahlásil: „..a potrebujem aj odhalené členky.“ Ufff... Jasné, že Janíková mala čižmy, pod nimi rifle strihu „skinny,“ najužšie na svete a aby toho nebolo málo, aj pančuchy! No... Aspoň, že bol pekný. Ten zdravotník. Myslím, že aj ja som sa mu lúúbila! ;)

    Nahodila som všetky zvršky naspäť a vrátila sa nazad s výsledkami. Predstavte si, že aj napriek tomu, že som (ako by povedala Beyoncé) Broken Hearted Girl a aj napriek tomu, že tam bol ten chlap, moje srdce bije správne. V norme. V poriadku. Zrazu som však opäť počula „vyzlečte sa“ a opäť som si naivne myslela, že svetrík bude stačiť. Nie. Chcela vidieť moje kŕčové žily. Teda tie, čo nemám, pochopiteľne! ;) A tak som „skinny“ sťahovala znova. Aj pančuchy. Boháča. Hasičské cvičenie rulez! Ranná sprcha zbytočná, pot mi už tečie dole chrbtom. Aj ten studený ma troška zalial, keď mi dr. začala splietať čosi o tom, že sa mám objednať na neurológiu a pre istotu aj na gastro. Lebo ten vyplavený stres a psychické napätie sa kdesi isto museli prejaviť... O týchto výsledkoch vás budem informovať neskôr. Ak ich teda vôbec chcem spoznať...

    Prikladám nejaké ilustrácie, čo sa mi tento týždeň nazbierali v telefóne. Ozaj, aj to rozbité umývadlo mi už menili, no to je kapitola sama o sebe... Každopádne to bola šichta! Teda, pre mňa nie, ja som len vykúkala z obývačky... A ešte som si našla aj foto, ktorej autora nepoznám. Niekto, možno som to bola aj ja, mi počas žúrky vytvoril fotku pozadia. Telefónu. Nie môjho! Po žúroch sa vždy objavia nejaké fotky, dokonca až smsky, ktorých vznik si človek skrátka nevie vysvetliť... :)

    ekg

    Tento týždeň bol plný a bohatý na nevysvetliteľné situácie...

    Vaša nechápajúca Ľubka

  • Ja cvičím, aby bolo jasné! | 26. 1. 2014

    Chodím cvičiť. Stará známa vec. Takto, cez písmenká, sa rada pochválim, veď je to, sakriš, pravda! Horšie sa cítim, keď to prezrádzam ľuďom pri osobnom stretnutí. Najmä vtedy, keď si ma neveriacky premerajú. A bože chráň ak sú to chlapi! To by som sa mooožno aj začervenala. Také veci skrátka radšej nehovorím. Počkám, až ma sami pochvália! ;) Aj to bude, no ako by to bolo! Každopádne. V januári sú skutočne posilky preplnené po strop! Ako z opočúvaných vtipov. Ja chodím najmä na skupinové cvičenia. V malej sále, opticky zväčšovanej zrkadlami, som raz cvičila aj sama s trénerkou. Tento mesiac však nedokážem ani rozpažiť! A ten puch! Čo vám budem hovoriť... Zo všetkých existujúcich smradov je ten, ktorý sa ťahá z posilky, jeden z najhorších. Ale ja som s tým v pohode. Počkám si na február, potom tam bude voľnejšie a klimatizácia už bude stíhať. Ináč, poviem vám, kým čakám na tú svoju hodinu a náhodou pozorujem okolitý cvičiaci ľud, celkom sa aj pobavím. Prvú skupinu cvičiacich tvoria dokonalé telá mužov i žien, pre ktorých je vyrezávaná postava alfou a omegou. Sú tam preto, aby nás deprimovali a demotivovali. Lebo takto nikto z nás, obyčajného plebsu, nebude nikdy (slovom NIKDY) vyzerať. Druhú januárovú skupinu tvoria tí, ktorí tam chodia pravidelne vždy v januári. Fučia, funia a za nič na svete si neznížia závaž na strojoch. Preto po troch intenzívnych hodinách navštívia chiropraktika, prípadne až ortopéda a naveky to vzdajú. Ja to chápem. Keď chcete zberať ovocie, musíte tam chodiť pravidelne. Furt. Vraziť do toho kopu peňazí. Nakúpiť oblečenie. Najlepšie také, v ktorom nevyzeráte ako jaternica. Predstava, že v trojštvrťových gatiach a s potítkom na ruke budete vyzerať presne ako babenka z reklamy na štíhlosť, je trošku utópia. Jedno zo sto možných zrkadiel vo fitku vás o tom okamžite presvedčí. A verte mi,vo fitku vidíte iba tie vyrezávané, okresané telá, ktoré sa tomu vášmu roztrasenému nepodobajú ani po tme a z diaľky. Niekedy, keď mám chvíľku, premýšľam, že či si oni niekedy skočili na pizzu. Alebo čo by povedali na kačacie hody?! Myslíte, že poznajú chuť veterníka alebo študentskej pečate? Ja áno. A za nič na svete sa toho nevzdám. Však aj tak som k svetu, no nie? To by v tom bol čert, aby ma niekto s týmto zjavom nemiloval!

    jaaa

    Vaša chudnúca, červená, spotená Ľubka

  • Po roku | 19. 1. 2014

    Takže ďalší týždeň za nami. Pre mňa narodeninový. Sakriš, to už je fakt rok od tejto fotky?

    stara30

    No, áno. Ale... Tí, čo nečítajú tieto písmenká, iba kuknú foto, si myslia, že mám stále 30! Hahaaa! Oklamala som nepriateľa! ;) Každopádne, realita je taká, že je to už rok, čo som sa tešila z lístkov na Depeche... Tento rok zatiaľ ešte lístky do BA nemám, ale je jasné, že pôjdem! A inak, musím sa vám pochváliť! Vďaka jednej mojej zlatej kamoške si ich navyše určite užijem v Zürichu!! Wááááá!! Jupí! Sľúbila mi dokonca prvý rad, tak snáď... Ľubka bude jačať rovno pod spoteným Daveovým telom! Teším veľmi!! Úžasný narodeninový darček, akým je výlet do Švajčiarska spojený s valentínskym koncertom Depeche Mode! Odpadávam. Ani neviem, či si to Janíková vôbec zaslúži! Tak dobre, viem. Zaslúži! To len potom budú fotky, vám hovorím...

    Inak sa nič výnimočné nestalo, tuším sa mi dokonca doma ani nič ďalšie nerozbilo. Snáď sa veci budú dávať už len dokopy...

    Hlavu hore, prsia vypnúť, s úsmevom otváram 31ku.

    Vaša opäť raz staršia Ľubka

  • V novom roku do útoku! | 12. 1. 2014

    Tak ako, priatelia? Už chudneme? Cvičíme do plaviek? No, ja som bola až raz v tomto roku! :( Ale nie je to mojou vinou, fakt... Nevadí. Pokračujem ďalej, to je bez debaty. A kúpila som si aj jedny také motivačné rifle. Viete, vo veľkosti, do ktorej sa chcete na jar napratať. Zas nie o 4 čísla menšie, ale reálne také, ktoré pred Vianocami išli hladko a teraz sa pri obliekaní kde-tu zadrhávajú... No dobre, pravda je taká, že sú z výpredaja a mali len onú spomínanú veľkosť. A keďže boli super-truper, bolo mi jasné, že za 12 € ich tam proste nenechám! Nech nejem! Radšej nepôjdem tri razy na obed.. Aj to mi dobre padne! ;)

    Ako ste sa zabehli do povinností v novom roku? U mňa, samozrejme, nič neprebieha hladko a pokračuje sa aj v rozbíjaní domácich potrieb. A poviem vám, že pritvrdzujem. Akože také maličkosti ako pohár alebo svietnik ma už nemôžu rozhádzať. Tu už ide do tuhého a rozbíja sa umývadlo! Ach jaj, ani sa nepýtajte... A skoro som ho už mala aj vymenené, ale... Nemám. Lebo naozaj nič nejde takto! (luskla som prstami) :) Za to mám nový Windows 8. Okolnosti ma donútili písať tento blog na novom PC a v novom Worde 2013. Tiež sa ani nepýtajte.. Ale zvykám si. Mňa už naozaj len tak hocčo a hockto nevytočí. Aj keď, mnohí to skúšajú... ;) Každopádne, vo všetkom vidím aj plno výhod. Napríklad, keď si s niečím neviete rady, neexistuje jednoduchší spôsob, ba až zámienka, na nadväzovanie nových kontaktov a zbližovanie sa s ľuďmi. A náhodou, keďže mám rada nové veci, aj ten Windows sa mi napokon zapáči. Kým sa tak nestane, mám nekonečné dôvody na stretnutie s odborníkmi, ktorí mi s riešením problémov isto radi pomôžu... ;)

    Dnes teda názorná ukážka toho, ktoré to črepiny mi prinesú šťastie a vzápätí radosť a prekvapenie zoskupené v tejto peknej kytici... :)

    umyvalo

    Šecko bude dobré... Jedine, že by nie.. :)

    Vaša Ľubka

Predchádzajúce | 1  2  3  4  5  6  7  | Ďalšie