Blog - Ľubica Janíková

• Maminkovský | 12. 5. 2013

  Opäť sa dostávam, ako to už býva zvykom, k písaniu blogu skoro až o polnoci. Práve som doslova dobehla k počítaču hneď po tom, čo som bleskurýchle musela vyriešiť zabudnuté párky v aute! Aaale, čo vám budem hovoriť. Kubčo si v obchode zaumienil, že chce zajtra raňajkovať párky. Tak si vybral tie svoje, detské. Samozrejme, že doma, pri vykladaní nákupu, s hrôzou zisťujem, že po detských párkach ani stopy! Dokelu! Hádam som ich nenechala v obchode?! Nie, hádzala som ich do tašky... Áno, ako posledné! Moja logistika v ukladaní nákupu do tašiek ešte z času na čas zlyháva... Takže museli skončiť vykotené v kufri auta! A keďže dieťa ťahať von do toho nečasu už nebudem a nikto iný mi po párky neskočí, musela som počkať, kým zaspí a potom sa vrhnúť proti vetru na otočku do auta, aby ráno nebol doma cirkus väčší, než bude! Inak, ako naschvál som mala auto až o dve ulice ďalej, takže som s tým vetriskom a dažďom celkom slušne bojovala... Ajajaj! Ale inak, tento blog nemal byť vôbec o párkoch... Chcela som vám podať historku o návšteve kaderníčky. Jaska, že som tam bola počas dopoludňajších pracovných hodín a s farbou na hlave zdvíhala so strachom telefonáty, v ktorých odznelo niečo ako: „Výnimočná porada dnes, môžeš?“ Ja: „Uhm... Hneď???“ Chvalabohu bola odpoveď záporná, lebo inak by som musela s farbou von. Aj tou na hlave. Takto som sa tam aspoň podozvedala o jednej pani, ktorá pravidelne chodieva na dovolenku do Egypta a pravidelne nikdy si tam neumýva vlasy! Vraj jej to takto, deň pred odchodom, u kaderníčky stačí a keď sa vráti, znova si ich dá umyť až v salóne. Môj ty bože, toto vidíš??? Následne na to prišla maminka obvešaná dvoma deťmi a rozhodnutá všetkých troch dať strihať. Chalan, starší rebel, minimálne prváčik, zbúral polku kaderníctva, vybrakoval chladničku s nápojmi, povrtel sa strihačke na sedadle a naštvaný odišiel. Dievčatko, mladšie, nechala mamina z dlhých vláskov ostrihať na krátko. Po ukončení veľdiela sa dievča zbadalo a začalo tak srdcervúco plakať, že až mne vybehli slzy do očí. Chúďa... Hneď som upozornila babu, čo strihala mňa, že tiež viem plakať a že nech ju všetci svätí ochraňujú, ak ma do tohto stavu dovedie! Našťastie, nedoviedla. Výsledok ste už videli na facebooku. Ak nie, príďte ku mne a okukajte. Budem rada. Europa 2 – Ľubica Janíková. No a na záver sa chcem dostať ku Dňu matiek. Dostala som prekrásne srdiečko! Takže sa to moje naozaj rozbúchalo a tie slzy vypadli až dnes... Júúúj, som naozaj šťastná, že som mama!!! :*

  

  Vaša (teda Kubkova) maminka Ľubka

• Život je zmena? | 5. 5. 2013

  Tento týždeň mi tak padol do oka jeden status na facebooku o tom, ako sa fotky nikdy nemenia, ale ľudia na nich áno. Mám veľmi rada fotky, čoho dôkazom je snáď aj táto pestrá zbierka fotodokumentácie v mojich blogoch. :) Veľmi rada s nimi robím, veľmi rada sa na ne pozerám a najradšej im hľadám uplatnenie niekde na stenách. Paradoxné na tom je, že momentálne mám na tých mojich stenách len klinčeky... Že by to bolo tým, ľudia na starých fotkách sa zmenili? Nejaký ten obrázok Kubča na plátne v obývačke visí, to je jasné, ale musím si konečne nájsť čas a vytvoriť nejaké nové. Také, ktoré mi každé ráno vyčaria úsmev na tvári. Mimochodom, nájsť si čas. V tom opomenutom statuse sa tiež písalo o tom, ako ti ľudia častokrát v clivej chvíli povedia, že bez teba nechcú žiť a potom si zrazu nenájdu na teba ani pár minút. Alebo si ťa rovno vymažú zo svojho života. Lebo trebárs nemajú čas alebo priestor. Alebo len zmenili názor? Ako sa skrátka všetko a všetci menia. Niektorí k lepšiemu a niektorí... Prepáčte, ale skutočne je to badateľné viac u mužov, súhlasíte? ;) Tí napríklad s pribúdajúcim vekom v sebe objavia chuť a hlavne talent, čo ja viem, na volejbal! A tak sa s vervou pustia do zápasu, ako by to malo byť to posledné v živote, čo ešte treba stihnúť. Niekto zase začne znenazdajky navštevovať posilku! Aj napriek tomu, že je možno tenký ako slíž, viem si živo predstaviť, ako tam dokáže funieť a fučať celé hodiny, len aby okolie videlo, že mu to prospieva. Čo na tom, že namiesto naberania svalovej hmoty, schudne ešte viac?! Aj z toho sa dá urobiť zámer... Často si pánkovia s prvými šedinami uvedomia, že je na čase prevetrať šatník a začať sa konečne obliekať trendy! O tom, čo na seba, sa začnú radiť zásadne s cool týpkami, o generáciu mladšími, aby tá zmena bola skutočne badateľná! Ach jaj, čoho sa ešte dožijeme?? Dobre, dobre, aj ženy sa menia. Ale podľa mňa najmä v pozícii, akú momentálne zastupujú a na základe toho sa menia ich priority a názory. Lebo sú najprv dcérkami, potom študentkami, kamoškami, frajerkami, neskôr manželkami, matkami... S tým súvisia role ako kuchárka, upratovačka, práčka, žehlička, nakupovačka... Aspoň tak to vidím ja. Jasné, som žena, mám to skreslené, však? :)

  Viete v čom sa, napríklad, zmenil môj vkus? Že si asi už nebudem nikdy kupovať (ba ani len skúšať) takéto obrovské okuliare! Alebo? :)

  

  Vaša, zmenami poznačená, Ľubka :)

• Zamladi! | 29. 4. 2013

  Jééjda, opäť mám nejakú melancholickú chvíľku! A práve, keď sa mám pustiť do písania blogu! :) Nič to! Naďabila som totiž na nejaké storočné fotky a popri tom som začala uvažovať o tom, aké to bolo kedysi... Aké bolo kedysi jednoduché žiť! Stačil jemný vánok a hneď mal človek vietor do plachiet na niekoľko dní. Stačilo mať zopár drobných, zopár voľných dní, zopár priateľov vždy po ruke a zopár víkendov, keď rodičia neboli doma. Aké bolo super požičať si prachy na prvé auto! Malo aspoň 10 rokov, ale odviezlo ma, kam bolo treba. Hlavne na víkendy do Bratislavy. Všetci chodili opačným smerom, len ja, vysmiata, som jazdila v piatok sem a v nedeľu naspäť do Nitry. Aspoň som mala voľnú diaľnicu! Aké bolo fasa riešiť iba to, či na prednáškach bude prezenčka alebo či tú skúšku z Toxikológie dám na prvýkrát. Inak, pri tomto predmete mi vždy napadne ako jediná poučka o tom, ako pitie alkoholu ovplyvňuje hypofýzu cez hypotalamus a znižuje funkciu antidiuretického hormónu... Ďalej vás tým nebudem zaťažovať, ale naučila som sa príčinu toho, prečo nás suší! Ide o to, že sa pôsobením tohto hormónu v obličkách neresorbuje voda spätne do organizmu, ale vylučuje sa von... Jasnejšie? Ok! Božinku, skrátka... To boli problémy!! Dnes mám iné. Diametrálne odlišné. Veci sa totiž diametrálne zmenili. Ale na druhej strane, tak to má byť. Veci sa menia. Problémy sa menia. My zostávame a musíme ich riešiť. A viete, na čo som ešte prišla? Že všetky tie keci o tom, že čo ťa nezabije, to ťa posilní, su pravdivé!! Ani si možno neuvedomujete, až kým to skutočne nepríde, že ako vám zrada, životný zlom alebo podpásovky, v konečnom dôsledku pomôžu! Viete, koľko som ja v sebe, za obdobie, ktoré bolo skutočne ťažké, objavila síl a schopností, o ktorých som ani nevedela?! Mám ich a som za ne vďačná. Som však vďačná aj za situácie, vďaka ktorým som túto silu v sebe objavila...

  A inak, tu je ešte súhrn takých mojich fotiek za posledných...cca... 8 rokov. Mimochodom, premýšľam, že sa dám opäť tak nejak viac ostrihať.. Čo myslíte?

  

  Vaša premýšľajúca Ľubka

• Som za krásavicu! | 20. 4. 2013

  Tento týždeň sa mi stalo všetko. Všetko možné. Desivé ráno som mala hneď v pondelok, keď som si, ako zvyčajne v chaose a naháňaní, chcela urýchlene vysušiť vlasy a dať ich do určitej polohy. Keď sa zrazu fén rozhodne spadnúť! A aj keď to bolo iba na kúpeľňový koberček, rozsypal sa na maderu! Vrtuľka až kdesi pri záchodových dverách, kábliky na mňa ako také črevá z podlahy kukali, skrátka, roztrhaný bol na niekoľko častí, čo mi, síce dosť nevhodne, ale predsa, pripomenulo dokument Letecké katastrofy. Čo vám poviem. Náhradný doma nemám. Nekupujem jeden vždy do zálohy. A keďže čas tlačil, bolo treba sa odobrať medzi ľud s mokrými vlasmi, schovanými pod kapucňou mikiny. O studenom vetre, ktorý sa tu ako na potvoru opäť objavil, ani nebudem písať. Po príchode do práce som pokojne mohla parodovať Alberta E. Aspoň, že to zelektrizované, neupravené čudo na hlave pekne voňalo! Nuž čo, vytiahla som gumičku z kabelky a vybavené! Čakala ma však náročnejšia úloha: do večera zohnať nový fén! :) Mám teraz divné obdobie. K bankomatu pristupujem držiac namiesto peňaženky malú kozmetickú taštičku so šminkami (ospravedlňuje ma, že oboje sú aspoň červené?!) a keď odchádzam z bytu, myslím si, že mať pri sebe kľúče od auta celkom postačí na to, aby som vchodové dvere s pokojným úsmevom zabuchla! Ja ti nevím, Karle, ale toto už nebude s kostolným poriadkom. Namiesto spánku kukám do stropu od pol tretej nad ránom a keď už je to s tým zaspaním márne, o piatej sa rozhodnem robiť niečo užitočnejšie a idem žehliť. Potom, počas dňa, poviem v pracovnej konverzácii namiesto perníky, prsníky a už v stredu som presvedčená o tom, že je piatok. Rozhodla som sa, keď ten piatok skutočne prišiel, že sa treba odreagovať a urobiť si radosť. Začalo to celé tým, že som sa išla skrášliť. Nie, nie do kozmetického ani kaderníckeho salónu (aj keď, aj to by už bolo načase). Išla som si dať odstrániť taký škaredý kožný výrastok, ktorý mi začal nesmierne prekážať! Viete, vyzerá to ako taký šušník a stále sa vám o to niečo zadiera. Tak som sa po dlhom odhodlávaní odhodlala, pani doktorka to odfikla behom pár sekúnd a neuveríte, ale ja som odtiaľ odchádzala so zvýšeným sebavedomím, že som minimálne o sto bodov krajšia! Kosa bola, ale najradšej by som sa dala do tielka, nech každý vidí, že pri tej pazuche nič nemám! Týmto môj spríjemňovací deň nekončil. Dlho predlho som pre seba hľadala vhodné topánko-tenisky a tak ako nič v mojom živote, ani toto nebolo jednoduché. Až mi konečne v ten piatok padli jedny do oka! Jasná vec, že tam bol problém, lebo nebolo moje číslo a tak som nariadila zistiť, kde také číslo majú... Slečna napokon mala dobré správy a tak som si po ne utekala na druhý koniec mesta a jupí, mám ich! Som šťastná! Nechcem to preháňať, ale neodolala som ani niekoľkým kúskom náušníc... Ehm, ja viem, že ich už mám vo všetkých farbách a veľkostiach, ale keď musíš, tak musíš! Radšej nepôjdem jeden deň na obed alebo 3x na kávu! Ale mám ich a som definitívne sama sebou považovaná za krásavicu! :) Budem sa hrdo nosiť v nových topánkach a s radosťou hádzať hrivou, aby si každý všimol moje nové náušnice! Tu to máte s názornou ukážkou... :)

  

  Vaša prekrásna Ľubka! :)

   

• Dino a gorila | 7. 4. 2013

  Ja neviem, čo je na tých dinosauroch pre tie deti také zaujímavé! Môj malý teraz vo veľkom fičí na dinoch, ale po mne túto obľubu zrejme nemá... Veď keď tak premýšľam, ja som asi ešte ani raz nevidela Jurský park! Híí, hanba, čo?! Nejaké útržky som zachytila, ale v podstate... A to som bola ešte malá, keď to bol trhák, ale aj napriek tomu (alebo možno práve preto) som sa vtedy k tomu filmu nedostala, do kina som nechodievala a koniec. Nejaký extra záujem oň nemám, vlastne ani presne nepoznám jeho problematiku a obsah. Zato môj synátor minule bez prestávky a bez zbytočného hompáľania, vydržal sledovať 45-minútový dokument o dinosauroch a po skončení mu bolo málo a chcel pokračovanie. A vôbec dino tematika je to prvé, čo si pýta, keď ideme pozerať knižky alebo hľadáme čosi na youtube. Dobre pozná teóriu o meteorite a keď bolo teraz v správach, že bociany, ktoré prileteli, nemajú čo jesť, múdro podotkol, že "a potom zomrú ako dinovia." Ale ešte sa vrátim k tým filmom. Niektoré takéto klasiky mi, skrátka, pre nezáujem ušli. Tak ako aj King kong. Rovnako ani tento mega dlhý film som si nikdy komplet nepozrela a poznala som z neho len zábery king konga na Empire State Building s blondínkou na pleci. Ale ten dej – veľká neznáma. A tak som si včera povedala: „Idem do toho.“ Už po prvých dvoch hodinách, počas ktorých sa hlavný hrdina vo filme vôbec neobjavil, som si povedala, že si spestrím toto sledovanie žehlením, ale zotrvám ešte, čo bude ďalej. V treťej hodine na scénu konečne nastupuje King kong! A film sa zrazu zvrtol do takých nechutných záberov, že dovi-dopo. A to som mala od ôsmej pripravenú vreckovku, že nejaká slza dojatia vypadne. Aspoň teda, také očakávania boli. Ale zjavili sa dinovia, takže opäť mi je jasnejšie, prečo ma tento film doteraz nezaujal.. :) Môj malý by bol nadšený a sledoval by so zatajeným dychom! Každopádne som rozhodnutá ho od tohto filmu uchrániť ešte dobrých 10 rokov, tak, ako to odporúčal piktogram v rohu obrazovky.. No nič, na záver dodám, že blondínka bola krásna, ale na tú moju scénu s tým mrakodrapom som nepočkala! Zaspala som. Prepáčte, ale o polnoci už bolo, skrátka, všetko ožehlené. Hádam ste aj vy mali príjemný a plnohodnotný sobotný večer!

  A vytiahla som riadny archív. Kubkovo prvé stretnutie s dinom. :)

  

  Vaša Ľubka, obohatená o kultúrny filmový zážitok!

• To bol zase nápad! | 31. 3. 2013

  Ten môj vrabčiak, to je živel! Rozhodla som sa, že ho po čase znova zoberiem do kostola. Lebo veď je Veľká noc, tak sa to patrí, pôjdeme pozrieť Ježiška... Naposledy, čo som s ním bola, behal po celom kostole a strašne chcel liezť hore, do centra diania, dobreže nie na oltár sa vyštverať. Tak som si s tým chvíľu dala pauzu. Tentokrát som ho na to opäť pripravila, tešil sa, vedel, že tam bude musieť byť tichučko a pekne sedkať. Neviem, či to bola správna voľba, ale zobrala som ho na „Vzkriesenie.“ Najprv tam bola tma, tak bol v napätí, potom ho zaujali horiace sviečky a sľúbila som mu, že budú aj zvony, nakoľko ho v poslednom čase obrovské zvony veľmi fascinujú. Dobre, atrakcia „sviečky“ skončila a už bolo: „Maminka, kedy budú tie zvony?“ Ach jaj, pomyslela som si, asi tu dlho nevydržíme. Jeden starý pán nás dokonca pustil sadnúť, lebo videl, že už ma prehýba, čo ho stále naťahujem hore – dolu a snažím sa ho držať na uzde. Tak sme si sadli pekne do lavice, vedľa staršej tetušky. Samozrejme, že som sedela iba ja. Kubčo sa začal váľať po tej doske, čo sa na nej kľačí a hompáľať tetuškinu kabelku. Ale to nebolo všetko, ja musím mať vždy ešte aj nejaký bonus. Na dlážke pri nás bola nejaká diera, asi rozbitý odtok alebo také niečo a bolo to iba symbolicky prekryté plechovým vrchnákom. Jasná vec, že tomu chlapcovi to neuniklo a nedalo pokoja! Tak s tým v tom tichu začal rachotiť, zdvíhať ten poklop, vzápätí mu na tú dlažbu treskol naspäť, ja zohnutá som sa mu šepkajúc snažila vysvetliť, že to nesmie... Ale čoby nesmel! Pokračoval v činnosti ďalej! Ja som z tej lavice na to dočiahla najlepšie nohou a snažila som sa plechový vrchnák udržať na zemi. Do toho, v čase „čítania z listu apoštolov,“ mi Kubko zakričí: „Áu, mám tam zaseknutý palec!“ Akože, po pravde, bolo mi to trochu smiešne, dusila som sa, až mi bublina z nosa vybehla, ale v žiadnom prípade som nechcela zneuctiť tento obrad.. Aj keď, aj ujo, čo nám miesto prepustil, sa pousmial... Storka okolo plechu sa ešte niekoľkokrát zopakovala, na tetu vedľa som sa už radšej ani nepozerala, keď jej Kubko popod nosom jazdil autíčkom a do toho prskal niečo ako: brrrrrrmmmm... Rozhodla som sa zmeniť miesto, aby sme zas na chvíľu vyrušovali niekoho iného. To sa však Kubkovi veľmi nepáčilo, narobil tam okolo toho rozruch, lebo predsa len, už to bolo miesto, na ktoré si zvykol... Presunuli sme sa dozadšie, znova nám niekto uvoľnil miesto a keď sa všetci postavili, Kubko si krížom ľahol cez tri stoličky a ani zanič toto luxusné ležadlo nechcel uvoľniť. Konečne spustili zvony! Na toto sme čakali! Kubčo sa rozžiaril a keď to doznelo, ešte nastavený, že treba hovoriť hlasno, sa pýta: „To bol Big Ben?“ No nič.. Nakoniec sme skončili tak, že mu treba súrne cikať a keď už nebudú zvony, tak čo tu budeme robiť?! Fú, ale zvládli sme to! Aj tak sme tam boli vyše hodiny, čiže myslím si, že adekvátny čas na to, aby Kubčo dokázal ako-tak byť potichu a ako-tak vydržať na jednom mieste. Takže zas asi až na Vianoce! :)

  Posielam jednu veľkonočnú foto na ilustráciu, takú s korbáčom až o týždeň!

  

  Tak užívajte ešte zasneženo-upršaný polievací pondelok!

  Vaša Ľubka!

• Delta Machine je na svete! | 23. 3. 2013

  Radostná udalosť dnes večer! Tento blog píšem popri tom, čo mi vyhráva Delta Machine a do uška opäť spieva Dave! Hurá! No, skrátka, verím, že ste zainteresovaní a už viete, že sme sa konečne dočkali vydania nového albumu Depeche Mode a vďaka mojej zázračnej kamoške Andrejke ho tu mám už aj ja! A Deluxe version... Júúj...

  

  Zatiaľ však hodnotenia nečakajte, som z toho trošku rozrušená a počúvam fakt po prvýkrát...Okrem toho to nemôžem vypeckovať, keďže za stenou Bambulo spí. Takže vychválim až nabudúce! ;) Inak, ak mám troška zhrnúť tieto dni... Tak musím spomenúť, že som bola prvýkrát na odovzdávaní OTO a ďakujem za peknú foto... Rýmujem! To je dobré znamenie, Chardonnay opäť nesklamalo! Ale teda, bolo fajn.. Dlho. Stuhli mi všetky sedacie svaly, ale zažila som. Mám odfajknuté a ak sa už na takýto večer nikdy nedostanem, môžem spokojne povedať, že som bola a vlastne aj stačilo... Akože všetko fasa, bolo to presne pred týždňom, ale teraz, domka v teplákoch, mi je akosi pohodlnejšie. ;)

  

  Dali sme s kolegovcami aj taký malý výlet do hôr, že za snehom! Veď je ho málo a všetkým nám chýbal! Xixi... :) Ale vážne! Bolo super! Štatisticky to vyhodnotím veľmi jednoducho: mínus jedna šlohnutá mikina, plus utužené priateľstvá a dôverné rozhovory.

  

  Potom späť do reality. To už nebolo až také fasa. Hektické dni, prebdené noci. No čo vám poviem! Vačky mám natiahnuté tak, že by aj Derrick závidel! A hádam je jasné, že nemyslím také vačky, čo by sa mi natiahli pod ťarchou hrubej peňaženky, ale tie pod očami. Ale veď, mejkap to prekryje a pekný úsmev odpúta pozornosť, no nie? Aj keď... No dobre... Idem sa usmievať. Jáj, teraz nie je na koho. Tak zajtra! :)

  Majte usmievavý týždeň!

  Vaša Ľubka

• Okúpali sme sa! | 17. 3. 2013

  Tak som sa tento týždeň rozhodla, že zoberiem toho môjho vrabčiaka do aquaparku. Keďže vidím, čo robí vo vani a čudujem sa, že ešte nepretekáme... Vlastne sme s ním v takom aquaparku ešte ani neboli. Tak som mu to sľúbila a skoro týždeň jeho aj seba na to psychicky pripravovala. Prišiel deň D, malý sa tešil, všetci v jasliach vedeli, že sa ide do bazéna. A potom to začalo. Už na parkovisku, keď som obvešaná všetkými vecami, musela usmerňovať dieťa, aby nešlo opačným smerom, aby nešlo do SPA, ale do aquaparku a hlavne, aby nasledovalo mňa a nie dievčatko, ktoré práve odchádzalo domov. Oukej, lístok kúpený, sme tam. Vyzúvame sa, mne k taškám na pleciach pribudli ešte dva páry čižiem. Dovalím sa do šatne, všetko držím v ruke, vrátane tých pípajúcich hodiniek, slúžiacich na otváranie skrinky. Hodím to všetko tam, obzriem sa, čo zostalo na zemi a v tom mi ten môj chlapček pribuchne skrinku, lebo veď „to má byť zatvorené.“ Náramok na otváranie zostal, samozrejme, vo vnútri. Ja ešte vo vetrovke, ale za to bosá, už spotená, som schmatla chlapca a ťahala ho naspäť na vrátnicu nahlásiť problém. Teta z môjho výrazu tváre vyčítala zúfalstvo a tak sa, našťastie, len pousmiala a všetko pochopila. Takže vyriešené. Ku skrinkám sa však neskôr ešte vrátim. Úspešne sme natrepali všetky tie naše veci dovnútra, absolvovali aj sprchu a konečne sa dostali k bazénom. Všetko ok, až na to, že Kubčo sa vlastne všetkých striekajúcich atrakcií a vodopádov bál, takže toto preňho nebolo vôbec zaujímavé... Ale veď, hlavne, že sa konečne mohol realizovať v špliechaní. Tak som zaplatila vstupné za to, aby tam vycapkal všetku vodu z bazénika... Potom nastala kritická chvíľa pre mňa, keďže už aj mechúr sa zaplnil a hlava si pýtala kávu. Nastalo trištvrte hodinové presviedčanie, aby si dal chlapček pauzu a išiel sa vycikať skôr, než zbadám žltú mláku a snažila som sa ho zlákať aj na nejaké jedlo, lebo to často zaberá. Aspoň desaťkrát to už vyzeralo, že ide, ale vždy, keď som mu vytrela vlasy, znova sa rozbehol a skočil do tej 10 cm vody na kolená. Ale nevadí, všetko sme nakoniec zvládli, aj káva bola (doosť hnusná, ale predsa) a aj detský kútik sme popri tom objavili. Čiže chvíľu trvalo, kým som vysvetlila, že takýto domček majú aj bárskde v Avione, ale teraz sme predsa na bazénoch a platíme si za to, aby sme sa kúpali... Aj keď, aspoň som si na chvíľu vydýchla. A predsa len, kým bol v domčeku, mohla som si luxusne v pohode otočiť hlavu alebo si sadnúť a dokonca aj privrieť oči. Keďže dovtedy som už dve hodiny bola stuhnutá ako huspenina a nedovolila som si ani len žmurknúť. A viete ako, také sústredenie sa na jeden bod je aj celkom vyčerpávajúce... A ešte niečo k tým skrinkám. Celý čas som hundrala, že mám iba polovičnú skrinku, a že ako pozerám, tu sú všetky iba také malé a že tam musím napchať veci dvoch ľudí aj so všetkými autobusmi, McQueenikmi a džípmi. A až pri odchode si dievča prečíta nápis, že cez týždeň máme nárok na dve skrinky, a že sa nám automaticky otvorí horná aj dolná. Kukám jak puk, neverím. Zastavím proces odchádzania a schválne to idem vyskúšať. Pípnem a ajhľa! Odomkne sa aj horná, aj dolná!! No, čistá blondína! Ďalší dôkaz o tom, že som prepacovaná. Alebo v strese. Alebo oboje. Takže idem troška oddychovať, hádam mi to doprajete... A prepáčte, dnes bez fotky, viete ako, ešte je len marec, ešte moje telo nie je pripravené do plaviek! :)

  Vaša vykúpaná Ľubka

• Neveselý | 9. 3. 2013

  Nemusí byť každý blog veselý, však nie? Lebo aj život býva občas neveselý a prináša so sebou všetko možné. Aj sklamania, aj bolesť, aj smutné chvíle. Tento týždeň sa mi už po druhýkrát v živote stalo, že som sa zrazu ocitla tvárou v tvár sklamaniu. Obrovskému. Vtedy, kedysi, to bola taká zrada, z ktorej sa neviem spamätať dodnes! Viete, niečo také, ako keby ste dostali krompáčom do chrbta. Nevadí. Bolo to dávno, už som sa otriasla. Musím povedať, že mi to rozhodne dalo aj niečo nové a pozitívne do života, lebo skutočne platí, čo ťa nezabije, to ťa posilní. Dávam si väčší pozor na isté typy ľudí a vždy počítam aj s tým, že všetko, čo poviem, sa pokojne môže obrátiť proti mne. Tentokrát čelím sklamaniu novému. Zatiaľ si z toho neodnášam nič dobré ani pozitívne, ale viem, že aj táto situácia ma niekam posunie. Vypočula som si zopár prívlastkov a charakteristík, o ktorých by som tvrdila, že na mňa rozhodne nepasujú! Asi môj subjektívny pohľad na mňa samú, nie je objektívny. Ale veď, to dáva zmysel, nie? :) Noo a dozvedela som sa aj to, že som sa za posledné roky zmenila. Áno, to sedí. Vy ste sa nezmenili? Čo myslíte? Sú isté názory, ktoré tvrdia, že sa človek nemení. Ja nesúhlasím. Mení! A je to hlavne vekom a tým, že sa mení typ problémov, ktorým treba čeliť a riešiť ich. A v rôznych fázach života máme okolo seba rôznych ľudí, rôzne situácie a rôzne priority. Taký zvláštny kolotoč. Len niektorí ľudia zotrvávajú.. A niektorí nevydržia tak dlho, ako sme čakali. Stáva sa. A každá situácia, najmä tá zlá a nepríjemná, ma musí posunúť ďalej. Pekné chvíle si uchovávam na fotkách, videách a keď potrebujem, spomeniem si. Ale tie hnusné, tie sa mi vryjú do pamäti tak, že ich naozaj nejako pracne v hlave vyhľadávať nemusím. Zostane to vo mne ležať ako nechutný obed zo závodnej jedálne. Dlho si taký obed potom nedám. Nuž, každopádne, nejako som tú novú desaťročnicu v januári nezačala najšťastnejšie, ako tak na to teraz pozerám... Ale poradím si. Hádam. Musím. Som silná žena, no nie, kurnik! :) A ďalší blog už bude opäť veselý. Sľubujem.

  Posielam song, na ktorý mám teraz náladu. Aj tento bol vždy môj obľúbený...

  Vaša neveselá Ľubka

• Môžeme!! | 3. 3. 2013

  Jááj, tak sa mi dnes dobre vysielalo, po dvoch týždňoch! Bolo to počuť, dúfam!! ;) Ale tento blog, samozrejme, nebude o tom, to len tak na úvod... ;) Chcela som sa podeliť o dojmy z toho, akí sme my, veľkáči, možno nepozorní a nevšímaví, v porovnaní s deťmi. Úplne ma totiž dorazila jedna situácia tento týždeň... Ideme v aute. Zastavím na križovatke a môj dva a pol ročný syn zrazu zahlási: „Sprava môžeme!!“ Skoro som odpadla za volantom!! On je tak pozorný a tak si všetko nahráva, že to jeden dospelák proste nepochopí! Toto bola doteraz najviac najväčšia hláška! Samozrejme, že už aj predtým zrazu začal veľmi trefne po nás opakovať výroky ako: „Heej, čo robíš?! Čo brzdíš?! Hýb sa!“ Je to brutal, ale je to tak. Zatiaľ čo my máme problém zapämatať si autora diela „Peter a Lucia,“ on si zapamätá všetko! Inak, nepýtajte sa ma, kto to napísal... Asi som z toho maturovala, ale s čím nepracujem, to neviem! Som veľmi rada, že pracujem s vami. Opäť to bolo dnes, myslím v sobotu, príjemné a teším sa na zajtrajší zážitok! :) Píšem v noci a nemám presne prehľad, či sa už dni preklopili, ale ja mám stále sobotu! Bodaj by zotrvala čo najdlhšie!! :) Ale späť ku Kubčovi. Celkom presne si pamätám, ako som sa tešila, že vie napodobniť ježka a dnes riešime to, že je termín na zápis do škôlky! Keď nastupoval do jasličiek, ešte nevedel rozprávať a dnes mi povie, že: „Ľúbim ťa, mami... ale aj Mickey Mousea!“ Normálne mi je smutno, keď s ním nie som. Ale na druhej strane, nikto iný ma nedokáže tak strašne naštvať, vynervovať, vystrašiť, rozrevať, ako môj syn. Som rada, že je z neho taký šikovný, rozprávajúci chlapec, ktorý síce povie „mezeguľa,“ namiesto zemeguľa, ale McQueena a Paradise vie pomenovať celkom presne. A ozaj, najnovšie sme objavili čaro videoklipu ku skladbe "Drive By" od Train. Jasné, že muzika známa, ale videoklip Kubčom žiadaný až v poslednom čase... Hneď pri prvých tónoch sa rozžiaria oči a chlapec oznámi: „To sú autá!“ Áno, sú a video k tejto príjemnej skladbe naozaj odporúčam aj vám... Ja som sa už zamilovala...

  Inak, bude z neho, rozhodne, dobrý šoférisko! Po maminke, samozrejme! Autíčka sú vášňou odmalička! :) Len tak pre zaujímavosť, zimná jazda na tereniaku.. :)

  

  O týždeň tu snáď už budú fotky jarné...Dovtedy užívajte, má sa totiž otepliť!

  Vaša, jarou dýchajúca, Ľubka! :)

   

   

• Tento týždeň | 23. 2. 2013

  Tento týždeň bol divný... Ani neviem, čím to bolo, ale bol taký neštandardný. Nič zásadné, čo by ovplyvnilo celý môj budúci život, sa síce nestalo, ale nediali sa ani veci bežne očakávané. V práci sa okolo mňa striedali ľudia, ktorí sa normálne nestriedajú, ale aspoň to šlo akosi rýchlejšie. Zásadnou zmenou bolo, že som tento týždeň nebola cvičiť!!! Z čoho som, momentálne, na nervy! Určite za tým nebola lenivosť, len to jednoducho nevyšlo. Pre ďalší dôvod, ktorý sa tiež udial v tieto dni. Ochorelo mi dieťa. A tak som po večeroch riešila 39tky teploty a počítala hodiny od posledného čípku, namiesto počítania sed-ľahov. Skrátka to nevyšlo, necvičila som a asi aj preto som taká nejaká nervóznejšia, než obvykle bývam! ;) A aby to nestačilo, tento týždeň som objavila čaro sušených banánov! Hádžem ich do seba velice nenápadne o desiatej večer, akoby som to chcela zatajiť sama pred sebou. V hlave mi niekto kričí niečo v zmysle: Nestačí ti, že si nebola cvičiť, ale ešte sa tu napchávaš?! Vieš koľko je v tom cukru?! Viem! Teda, nevyčíslim to, ale je mi to jasné. Najbližšie to však asi bude jedna z mojich nerestí, až kým sa ich neprejem... Inak, kúpila som ich pôvodne do takých chutných ovsených placiek... Tie tiež súvisia s týmto týždňom, pretože ma očarili presne v utorok a prvýkrát ich chcem robiť v nedeľu. Obávam sa však, že asi budú bez banánov... Hmm, ale poďme ďalej. Dala som sa ostrihať. Podľa mňa aspoň o kilometer, ale z môjho okolia si to všimli.... dvaja? Tak to zrejme až taká zmena nebude. Alebo žeby v tom bol nezáujem o moju osobu a nevšímavosť? Šedá myška?! Akože mám to brať tak, že kto by sa mi už len na vlasy díval?! No, každopádne, ďalšie príjemné udalosti boli, že som si potykala s dvoma fajn chlapíkmi, nadviazala nové osožné kontakty a popísala zopár vtipných sms cez porady, akože nenápadko. Kubko ma prekvapil ďalšími novými výrokmi (lebo keď horúčka klesne, opäť máme energie a nápadov na milu-jarmilu). Tak napríklad, položila som si telové mlieko k nemu do izby, že sa budem pri ňom natierať. Na čo on zareagoval slovami: „To čo je? To v mojej izbe nemá čo robiť!“ A keď ho hreším, najnovšie hovorí: „Ja v žiadnom prípade nebudem poslúchať!“ Ďalšie výroky až v ďalšom blogu. Pokračujem v téme. Tento týždeň ma, napríklad, očarili aj Marcove flashbacky, ktoré som zachytila zrejme všetky, čiže tiež to bolo dosť výnimočné! O výnimočnej snehovej nádielke hádam písať nemusím. O radosti z odhrabávania auta, ktoré som ani nevedela identifikovať, je zbytočné sa zmieňovať. Bola som rada, že som sa aspoň vždy trafila a neodhrabala auto susedovi! No a celé to zavŕšil víkend, kedy som prvýkrát, od septembra, nevysielala a riešila záskok. Bolo mi to dnes strašne čudné. Obzvlášť preto, že som nebola ani na lyžovačke ani na dovolenke, dokonca ani mimo mesta. Opäť však musím iba usúdiť - inak sa asi nedalo... Tento týždeň ma očaril aj jeden výrok, ktorý prikladám pre dokumentáciu. Vystihuje moje myslenie, keď pozerám na tie banány... :)

  

  Tak sa hádam v nedeľu už nič výnimočné neudeje a keby áno, ihneď vás informujem!

  Pekný týždeň, vaša Ľubka!

• Spomienkové sentimentálne | 16. 2. 2013

  Máločo v nás zotrvá tak dlho, ako hudba.. Všeličo príde, odíde, nejaké spomienky vyprchajú, ale keď sa k nim viaže aj nejaká pesnička, je to veľmi silné a človek tak ľahko na danú situáciu nezabudne. Je tak? Určite máte aj vy také tie svoje, pri ktorých sa diali veci po prvýkrát...Ja mám tiež zopár songov, ktoré mi všeličo popripomínajú... Pesničky tak aktívnejšie registrujem asi od základnej školy. Tak napr. na MC Erik & Barbara – Summer nights ´95 som mala s kamoškou Ľudkou zostavenú hádam prvú tanečnú choreografiu, s ktorou sme zožali úspech na školskej akadémii ku Dňu matiek. Inak, btw., strašná prerábka. Sprznenie originálu, o ktorom som v tom veku hádam ani netušila. Od tej doby sa môj vkus, vďakabohu, radikálne zmenil a vycibril k lepšiemu. Ale šlo to postupne, pravda.. Z čias strednej sa mi vryla do pamäti situácia, ako sme raz zdrhli zo školy, asi 3 baby, bolo pekné počasie, tak sme sa rozhodli vysedávať na pešej zóne. Vtedy, pochopiteľne, o shopping centrách nebolo chýru, slychu a vonkajšie korzá boli na vrchole svojej slávy. Skrátka, sedeli sme na lavičke, hompáľali sa mi nohy a z vedľajšej predajne s CDčkami hrala skladba Gazebo – I Like Chopin. Dodnes si pamätám spolužiačku, ako si pospevovala „..Never  Say Goodbye..“ A odvtedy vždy, keď to počujem, vybaví sa mi nitrianska pešia zóna, blonďatá spolužiačka a časy, kedy prechádzanie mestom ešte malo zmysel... Z tohto obdobia mám vrytú aj skladbu Čakám ťa láska od Elánu. Tá mi pripomína naše aeroklubové letisko, ktorého som bola členkou, hrdou parašutistkou a kde sme sa každý piatok večer stretávali. Nejako to zakaždým vyšlo tak, že Čakám ťa láska tam hrala a okamžite sa mi vybaví aj moja nezabudnuteľná kamoška Zuzka! Viem, že sa to vtedy na mňa natoľko nalepilo, že tú pesničku všetci pokladali za moju najobľúbenejšiu. A ja som neprotestovala, páči sa mi doteraz.

  Moje prvé nočné služby v prvom rádiu a naozajstné vysielanie sa mi vynoria pri songoch s rokom výroby 2000, pretože práve v noci, kedy som sa zaúčala, sme hrávali aktuálne novinky a na týchto skladbách som sa učila mixovať. Úplne najviac, najlepšia pesnička z tých čias je pre mňa All Saints – Pure Shores. Takisto zostala obľúbenou doteraz! Keď som bola na výške, už akože stará kára, moderátorka, :D tak mi na moje meniny zavolali kolegovia priamo do vysielania, pogratulovali a zahrali mi Cypress Hill – What´s Your Number. Bola som práve vtedy u kamošky Kiky a strašne sme sa vzápätí na tú pesničku vybláznili! Kika, pamätáš?

  Jedna taká, akoby nepríjemnejšia udalosť sa mi spája so songom When You´re Gone od kapely Cranberries. Bola to totiž posledná pesnička, ktorú som si sama vybrala a sama zahrala na mojom poslednom vysielaní v nitrianskom rádiu. Pamätám si to ako dnes... Pesnička doznela, obliekla som si bundu, zobrala tašku a bez toho, aby som sa dočkala jediného: „Ďakujeme, za tie roky si tu nechala kus seba...“ som odišla a ani pes po mne neštekol... Ale nevadí, určite tieto emócie pri jej počúvaní nemám, práve naopak, milujem ju a púšťam si ju často vtedy, keď mi je naprd..

  Dajte si aj vy, je úžasná!

  No a potom sú tu songy súčasnejšie, ako Morandi - Angels, to bude pre mňa navždy dovolenka na Rhodose a Coldplay – Paradise je nezabudnuteľná kvôli môjmu synovi. Keď raz bude mať mobil, toto budem mať ako zvonenie k jeho kontaktu... :)

  Vaša zaspomínaná Ľubka

Predchádzajúce | 1  2  3  | Ďalšie