Keď mal Tomáš Juríček 24 rokov, myslel si, že je nezastaviteľný. Moderoval, žil naplno, večery trávil na párty, po nociach nespal a o zdraví sa s ním nerozprával nik. Až do momentu, kým sa jedno ráno nezobudil s podivným pocitom v malíčku na ľavej ruke. Pocit, ktorý sa rýchlo rozšíril do celej polovice tela a potom to prišlo – jeho diagnóza bola neúprosná, dostal mŕtvicu.

„Dobrovoľne som si ničil telo. Nikto mi to vtedy nevysvetlil,“ hovorí dnes. Mal 101 kíl, nedokázal vyjsť na Kriváň, bol neustále unavený. Ako sám priznal, so ženou nechodil do prírody, lebo nezvládal vyjsť ani mierny kopec. Zo športovo založeného chalana sa stal človek, ktorého telo volalo o pomoc.

Z nemocničnej izby, kde sa obával o život, sa pomaly prepracoval k pohybu, no ako on sám hovorí, nebolo to jednoduché a trvalo to roky. „Bral som to tak, že čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ vraví. Najprv sa pokúšal iba kráčať, potom začal behať a dnes absolvuje polmaratóny. Hovorí, že motorika jeho nôh nie je ideálna, ale bežný človek si to ani nevšimne.

V podcaste Socky prezradil aj to, čo vníma ako najväčšiu zmenu. Vnútorne sa nakopol a prebudil v sebe chuť žiť naplno. Prezradil tiež, že po mŕtvici prekopal svoj život od základu a dokonca sa prestal porovnávať s ostatnými.

Dnes, takmer 15 rokov od udalosti, je vďačný za to, že sa to stalo. „Keby nie, nikdy by mi to neprebliklo v hlave. Možno by som sa o seba nikdy nezačal starať. Možno by som sa raz nedokázal hrať so svojimi deťmi,“ priznal úprimne.