Gabriel Kocsis nie je typ športovca, ktorý si kariéru vybudoval v pohodlí a za peniaze. Jeho cesta viedla cez krv, pot a disciplínu. V podcaste Bekimovo horúce kreslo otvorene priznal, že Anglicko, kde začínal, je podľa neho najhoršia krajina na štart kariéry. Práve tam však pochopil, že box nie je len o úderoch, ale aj o hlave.

„Box bol pre mňa životný ventil,“ hovorí rodák z Košíc. „Keď máš tlaky z domu, prídeš na tréning, vybiješ sa a pustíš to zo seba von,“ vysvetľuje ďalej. Hoci prvé údery padali v amatérskych zápasoch, profesionálny štart prišiel až v zahraničí.

„Na Slovensku som vôbec neboxoval. Keď som začínal, bol v Košiciach len jeden tréner,“ spomína. Keď sa rozhodol pre Anglicko, rýchlo zistil, že ide o tvrdý biznis. „Britský promotér ťa zazmluvní, ale neinvestuje do teba. Žiadna výplata za zápasy, len lístky, ktoré si musíš sám predať. Máš nula za zápas,“ opisuje realitu, v ktorej sa musel pretĺkať.

Gabriela to však nezlomilo. „Prišiel som domov, dal som dokopy nejaké prachy a išiel som do Vegas,“ hovorí o kroku, ktorý mu zmenil život. Práve tam zažil svoj prvý zápas a pochopil, že do svetovej špičky sa nedostane len silou, ale psychikou. „Hlavu musíš mať brutálne  zmáknutú. Z toho, že by sa mne niečo stalo, strach nemám. Skôr sa bojím, že zlyhám,“ povedal úprimne.

V rozhovore priznáva, že box je šport, v ktorom zlyhanie bolí viac ako fyzická bolesť. „Mal som sedemkrát polámaný nos,“ hovorí, ako keby to bolo bežné. „Na sparingoch som mal vždy dvoch až troch lepších partnerov ako v zápase,“ povedal, čím zároveň vysvetlil, že práve táto filozofia – trénovať s tými, ktorí sú tvrdší – ho posunula vpred. Dnes sa nachádza približne na 118. mieste svetového rebríčka WBA a jeho cieľom je dostať sa do top 15.

Dá sa na Slovensku uživiť boxom?

Gabriel priznáva, že trénuje denne, často aj dvakrát a popritom rieši problémy, ktoré laik ani nevníma – od spánku, cez adaptáciu na večerné zápasy, až po regeneráciu. „Boxer musí obetovať všetko – čas, komfort aj rodinu. Ale keď zaznie gong, všetko ostatné zmizne,“ nechal sa počuť.

Na otázku, či sa dá na Slovensku boxom uživiť, reaguje triezvo: „Tu na to nie sú vytvorené podmienky. Musíš to robiť preto, že to miluješ.“ A hoci hovorí o zraneniach a bolesti bez emócií, jedna vec z neho robí výnimočného športovca – nikdy sa nevzdáva. „Nie je to o tom, koľkokrát dostaneš ranu. Ale o tom, či po nej dokážeš vstať,“ uzatvára.