Z Popradu do Las Vegas. Zo skúšobne, kde nemal kamarátov, až na pódium s Avril Lavigne. Filip Jančík si prešiel cestu, ktorá znie ako hudobný scenár, no v Bekimovom horúcom kresle otvorene rozpráva, koľko bolesti, disciplíny a posadnutosti dokonalosťou za ňou naozaj stojí. A prečo sa na pódiu cíti „ako božský Kája“.

Huslista priznáva, že jeho život je všetko, len nie bežný. Hrá tri koncerty denne, dirigentsky „komanduje ľudí aj počas vystúpenia“, spí málo, oddychuje minimálne a stále sa bojí jednej veci – že ak prestane makať, o všetko príde.

Perfekcionizmus má v DNA. „Ja neviem niečo urobiť slabo alebo povrchne. Preto sa mi darí – lebo do kulturáku prinesiem šou hodnú športovej haly,“ povedal. Vraj aj preto sa povráva, že s ním nie je najľahšie spolupracovať.

Filip Jančík otvorene opisuje aj tie tienisté roky, o ktorých fanúšikovia nevedia. „3–4–5–6 hodín denne cvičíš. Nemáš kamarátov, nemáš život, nič. Máš iba husle a štyri steny,“ priblížil. Do Ameriky sa dostal náhodou – kamarát mu napísal, nech príde do Las Vegas. „Kúpil som si lacné letenky a letel som na druhý deň,“ povedal. O pár dní už klopal na dvere agentovi, ktorý objavil Taylor Swift.

Najväčší zlom však prišiel s Avril Lavigne. „Avril bola vtedy taká podarená, že by sme sa k sebe aj hodili. Teraz už je na mňa stará,“ povedal. Spoločné vystúpenie odštartovalo kariéru, ktorá sa dnes opiera o status jedného z najžiadanejších hudobníkov u nás.

Perfekcionizmus pritom nie je jediná vec, ktorá ho vyčerpáva. Roky bojuje so speváckymi uzlíkmi. „Choré hlasivky ma desia viac než čokoľvek,“ hovorí. Napriek tomu hrá aj v extrémnych podmienkach: „Hral som turné v štyridsiatkach horúčkach.“ Na cestách má fyzioterapeuta 24/7. „Povedal mi, že mám viac fyzioterapie než olympijskí športovci,“ priznáva.

Hoci na pódiu pôsobí ako živel, v súkromí je rodinný typ. So ženou trávi nielen voľný čas, ale spolu aj pracujú. „Stále sme spolu. Máme v tom výhodu,“ vysvetlil.

Jeho život je neustály kolotoč. Koncerty, produkcia, skúšky, fyzioterapia, cestovanie. Vypnúť nedokáže. „Moje sny sú tak veľké, že neviem vypnúť.“ Napriek tomu všetkému tvrdí, že sa stále učí. „Ja si stále platím súkromné hodiny tri razy do týždňa. Nemyslím si, že viem hrať najlepšie. Je to celoživotný proces,“ priblížil.