V podcaste SOCKY s Leou Daniš sa tentoraz objavil František Churý alias Puerto a namiesto rapových póz ponúkol niečo oveľa vzácnejšie – úprimnosť. Otvorene hovorí o potrebe uznania, o tom, ako sa roky snažil dokázať svoju hodnotu cez výkon, a prečo dnes vie, že cieľom nie je potlesk, ale pokoj.

„Vždy som mal pocit, že sme všetci rovnocenní – že nikto nie je viac ani menej,“ hovorí na úvod. O to viac ho zasahovalo, keď jeho snaha narážala na mlčanie. „Vždy ma zabolelo, keď som dostal ignor na správu. Ignorácia bolela viac než kritika,“ priblížil.

Puerto priznáva, že dlho túžil byť súčasťou rapovej scény. Nie preto, že by miloval reflektory, ale preto, že chcel byť prijatý. „Vždy som chcel spolupracovať. Začal som sa veľmi snažiť, aby som bol prijímaný,“ povedal. Keď prišla odpoveď, ktorú nechcel počuť, reagoval impulzívne. „Zasiahlo ma to,“ priblížil.

Jeho začiatky neboli ani trochu romantické. „Prvú pesničku som nahrával sedem hodín,“ spomína Puerto. Krátko po nej však prišla studená sprcha. „Úprimne, talent nemáš. Buď skonči, alebo ťa čakajú roky driny,“ povedal mu jeden z ľudí v štúdiu.

Napriek tomu pokračoval ďalej, aj keď ho jeho vlastná pozícia v hudobnom svete často bolela. „Mama mi zaplatila klip. Bolo vidno, že je to pózerina. A hneď som bol braný ako synáčik,“ priznáva otvorene.

Puerto hovorí bez obalu o tom, že jeho problémy sa nezačali v hudbe. „Spúšťač máš zakorenený v sebe už z detstva – niekto ho len aktivuje,“ vysvetľuje. Spomína aj silný pocit nechcenosti, ktorý si niesol z rodiny. „Keď sa narodil brat, cítil som sa na druhej koľaji,“ hovorí.

Neskôr prišli drogy, úzkosti a obdobie, o ktorom dlho mlčal. „Drogy mi spustili úzkosti, o ktorých som nikomu nehovoril,“ povedal. Zlom nastal až po vážnej nehode: „Našťastie, som sa vybúral v aute. Bola to pre mňa stopka.“

Mäsokombinát ako terapia

Keď odišiel do Holandska pracovať do mäsokombinátu, nešlo mu len o peniaze. „Brali sme to aj ako psychohygienu,“ hovorí. Podobne vnímal aj prácu kuriéra, ktorú robil ešte donedávna. „V kuriérčine som spoznával svoje iné ja – pokornejšie.“

Jedna z najťažších tém prišla pri rozprávaní o otcovstve. „Prvýkrát som ako otec zlyhal,“ priznáva bez prikrášľovania. Doma vtedy vládli hádky a chaos. „Neostal som pri dcére. Mal som hrozné obdobie a ťažko sa to vysvetľovalo,“ vysvetľuje.

Zlomovým momentom sa pre neho stala púť do Santiaga de Compostela. „Stále som sa ponáhľal do cieľa,“ hovorí. Až kým nestretol troch starších mužov. „Spýtali sa ma: „Kam sa tak ponáhľaš?“ Neboli tam náhodou – objavili sa ako traja králi,“ povedal. Vtedy si uvedomil, čo robil celý život. „Cieľ je cesta – je to klišé, ale je to pravda. Púť ma naučila spomaliť,“ vysvetlil.