Záchranár Michal Pečík: Sú chvíle, keď záchranka príde neskoro. Život môže zachrániť obyčajný človek
Michal Pečík pracuje na záchranke. Za ten čas zažil situácie, pri ktorých rozhodovali sekundy, aj momenty, ktoré by si človek možno skôr predstavil vo filme než v reálnom živote.
V podcaste Bekimovo horúce kreslo rozpráva o práci záchranára, o najčastejších chybách pri prvej pomoci, ale aj o tom, čo s človekom dokáže urobiť stres.
„Na záchranke som 16 rokov,“ hovorí Michal, ktorý sa dnes okrem výjazdov venuje aj edukácii verejnosti. Svoje skúsenosti odovzdáva ľuďom nielen osobne, ale aj cez sociálne siete, kde jeho videá dosahujú obrovské čísla. Jeho cieľ je pritom jasný: „Mojím cieľom je naučiť čo najväčšie množstvo ľudí základné úkony prvej pomoci.“
Prvá pomoc nie je len pre záchranárov
Michal v rozhovore vysvetľuje, že základnú prvú pomoc by mal ovládať každý. Nie preto, aby sa z nás stali lekári, ale preto, že v niektorých situáciách môže byť pomoc okolia rozhodujúca ešte pred príchodom záchranky.
Podľa neho je problém aj v tom, že prvú pomoc často nevieme podať správne — alebo sa jej bojíme podať vôbec. „My sami môžeme za to, že ľudia nevedia poskytnúť prvú pomoc,“ hovorí otvorene. A potom pridáva vetu, pri ktorej spozornie asi každý: „Sú štyri stavy, ktoré nepočkajú na záchranku.“
Práve tým sa v epizóde venuje podrobnejšie. Vysvetľuje, že pri niektorých život ohrozujúcich stavoch nestačí len zavolať pomoc a čakať. Niekedy treba konať hneď — aj keď človek nemá zdravotnícke vzdelanie.
Hrudník sa stláča. Nemasíruje
Veľká časť rozhovoru sa týka resuscitácie. Michal jednoducho vysvetľuje, čo robiť, keď človek nereaguje alebo nedýcha a opravuje aj jeden veľmi častý omyl. „Hrudník stláčame, nemasírujeme,“ zdôrazňuje.
Pri resuscitácii nejde o jemnú masáž, ale o pravidelné a dostatočne silné stláčanie hrudníka. Práve to môže pomôcť udržať krvný obeh do momentu, kým príde odborná pomoc.
Rovnako dôležitý je podľa neho aj záklon hlavy. Úkon, ktorý si veľa ľudí pamätá možno len matne z autoškoly, no v praxi môže rozhodovať o živote. „Záklon hlavy je úkon, ktorý zachraňuje život,“ hovorí Michal.
O prvej pomoci sa snaží hovoriť jednoducho a bez zbytočného strašenia. Ako sám hovorí: „Niektoré veci netreba brať príliš vážne.“ V tomto prípade však platí, že základné úkony by sme mali brať vážne všetci.
Za roky na záchranke zažil Michal aj situácie, ktoré ukazujú, ako nečakane sa vie človek správať v strese. Jedna z nich sa týkala motorkára po nehode. „Motorkár pri nehode na mňa kričal, aby som mu nestrihal vestu, lebo bola drahá,“ spomína.
Hoci bol zranený, jeho pozornosť smerovala úplne inde. „Motorkár bol celý rozbitý a zaujímal sa o motorku,“ dodáva Michal. Podľa neho práve takéto momenty ukazujú, ako zvláštne dokáže fungovať ľudská psychika v krízových situáciách. „Psychológia človeka je zaujímavá,“ hovorí. A jedným dychom dodáva, že stres robí svoje.
V praxi to znamená, že človek v šoku nemusí reagovať logicky. Môže riešiť veci, ktoré sa okoliu zdajú nepodstatné, alebo si vôbec neuvedomovať vážnosť situácie.
V rozhovore sa dostanú aj k adrenalínu, riziku a situáciám, ktoré si ľudia často dobrovoľne vyberajú — šport, motorky, skoky do vody či iné aktivity, pri ktorých môže stačiť jedna chyba. Michal nehovorí, že sa máme všetkého báť. „Nezakazujem nikomu robiť adrenalínové veci,“ vysvetľuje.
Zároveň však pripomína, že následky môžu byť veľmi vážne. V podcaste spomína aj prípad, keď jeden skok do vody človeku zmenil celý život. Podľa neho je dôležité rozlišovať medzi strachom a rešpektom. Strach môže človeka paralyzovať, ale rešpekt ho vedie k zodpovednosti. „Nemôžeš mať strach,“ hovorí Michal. „Rešpekt ťa vedie k tomu, aby si urobil všetko správne,“ povedal.
Aj na záchranke môžu nastať vypäté situácie
Práca záchranára nie je len o odborných úkonoch. Často je aj o komunikácii, zvládaní emócií a napätých momentoch. Michal v podcaste priznáva, že zažil aj situáciu, keď sa konflikt vyhrotil viac, než by človek čakal.
„Bol som v situácii, keď sa člen posádky pobil,“ hovorí. Sám však zdôrazňuje, že pri práci sa snaží voliť skôr pokojný a rozumný prístup. „Nepoužívam tvrdé techniky,“ vysvetľuje.
Podľa neho je dôležité vedieť situáciu vyhodnotiť, zachovať chladnú hlavu a zbytočne neprilievať olej do ohňa. Čo sa ľahko povie, ale v teréne to vie byť poriadna skúška nervov.
Michal Pečík dnes ľudí učí prvú pomoc aj cez sociálne siete. Dokáže zobrať vážnu tému, podať ju jednoducho, zrozumiteľne a tak, aby zaujala aj ľudí, ktorí by si kurz prvej pomoci možno nikdy sami nevyhľadali. „Za osem hodín postrihám video a má miliónové dosahy,“ hovorí.
Aj vďaka tomu sa k ľuďom dostávajú praktické informácie o resuscitácii, záklone hlavy či reakcii v krízových situáciách. Nie cez nudné poučky, ale cez obsah, ktorý si ľudia reálne pozrú. A presne to je podľa neho dôležité — dostať prvú pomoc medzi čo najviac ľudí.
